Medený sen
Hlavátka podunajská, kráľovná našich riek je bezpochyby snom množstva rybárov na Slovensku. Kto nezažil scenérie mrazivých rán a večerov, kedy mrzne všetko okolo, kedy vŕzga pod nohami čerstvo napadnutý sneh a kedy rybár s vidinou jednej z našich najkrajších rýb hodiny, dni, niekedy aj týždne prehadzuje zdanlivo spiacu rieku nepochopí aký krásny a náročný zároveň tento lov je.
Andrej Šagát
O hlavátke som sníval už ako malý chlapec ešte skôr, ako som chytil svoju prvú rybu a bolo mojou obrovskou túžbou siahnuť si na skutočnú kráľovnú rieky. Prvýkrát som sa s touto rybou stretol náhodou pri love pstruhov vo veku asi 10 rokov na malom potoku, kedy som ulovil svoju prvú princeznú. Bola to len asi 35cm veľká veľmi štíhla rybka no neveril som vlastným očiam keď som ju podoberal a snáď po prvýkrát som vtedy zažil pocit chvejúcich kolien a srdcom až niekde v hrdle. Ten moment bol očarujúci a asi vtedy som pocítil že táto rybka ma chytila za srdce. Od tohto momentu snáď neušiel rok, že by som sa nepokúsil o ulovenie kráľovnej našich riek. Prvé roky len ako detský sen, vtedy ešte na lipňovú povolenku som sa v zimných mesiacoch brodil riekou, hádzal smiešne malý stímer do hlbokých tôní a dúfal že raz si ho ryba nájde.
Moja prvá hlavátka chytená pri love pstruhov
Prvý skutočný lov hlavátok som zažil v roku 2013 kedy som si celý bez seba po prvý raz hrdý niesol domov povolenie na lov hlavátky a následne niekoľko nocí pred prvým novembrovým dňom nedokázal zaspať od očakávania. Vtedy som rozprával všetkým doma, že chytím metrovú hlavátku a pamätám si na slová môjho krstného, ktorý sa rybám ako jediný z rodiny trochu rozumel, že ak vydržím, raz ju určite chytím ... raz. Vtedy som to bral ako podceňovanie mojich schopností, no mal pravdu. Čas plynul a ja som sa pristihol že lovu hlavátok som venoval 10 rokov. Desať krásnych zím plných zážitkov, nespočetne hodín pri rieke ktoré človeku ostanú navždy v pamäti, státisíce hodov, stovky kilometrov v nohách, kilá odtrhnutých nástrah, desiatky vychádzok a stále ten istý nesplnený sen. V tom čase som už mal ulovené desiatky hlavátok, z ktorých niekoľkým chýbali len 2-3 centimetre k povestnej hranici a tiež niekoľko rýb, ktoré presahovali svätý grál hlavátkarov, no vždy chýbalo trošku šťastia aby sa za mnou prišli pozrieť až na breh.
A tak nadišiel čas začiatku hlavátkovej sezóny aj po 11 krát v mojom rybárskom živote. Prvé dni sezóny z presvedčenia už niekoľko rokov vynechávam z dôvodu enormného tlaku na rieku. Začiatok bol v znamení vysokej vody, ktorú veľmi neobľubujem no niekoľko rýb sa na našom úseku rieky chytilo a tak som sa 4.11. s kamarátom Robom odhodlal ísť sa po práci na pár hodín pozrieť k vode. Hladina bola vysoko nad normálom, prúd silný na klasické chytanie a tak sme v silnom daždi len obhadzovali brehy a postupovali proti prúdu rieky v snahe nájsť pri brehu mimo hlavného prúdu ukrytú odpočívajúcu rybu. Lov s gumou bol pre silu prúdu takmer nemožný a tak padla voľba na 15cm wobler 3stan v bielej farbe, ktorý bol dobre viditeľný aj napriek prikalenej vode. V neutíchajúcom daždi, hmle a po tme sme obchádzali známe miesta a dúfali v malý zázrak, no aj o tom a dovolím si tvrdiť že hlavne o tom je lov kráľovnej našich vôd. Pri tejto vychádzke som ulovil menšiu 70cm rybku, čo ešte viac navnadilo moju chuť tráviť každú voľnú chvíľu pri rieke no počasie bolo proti.
Nadišiel niekoľkodňový prudký dážď, hladina sa zdvihla vysoko nad hranicu chytateľnosti a tak sme čakali dlhé dni kým pozvoľne opadne. Po vyše týždni kedy podmienky síce stále neboli ideálne no už prijateľnejšie som sa rozhodol ísť opäť skúsiť šťastie. Ráno som začínal na hranici revíru a poctivo meter po metri prečesával nádejné miesta. Ihneď po pár hodoch mi bolo jasné že kvôli silnému prúdu bude lov s gumou opäť takmer nemožný a tak som striedal woblery. Po prejdení asi kilometrového úseku som prišiel na dlhú tiahlu jamu popod múrik, na ktorý som sa posadil a pomaly viedol 18cm wobler 3stan vo farbe lenoka popod svoj breh. Prvý hod nič, druhý hod som smeroval krížom dole prúdom k opačnému brehu, wobler som nechal preplaviť prúdnicu, pod svojím brehom ho zastavil, prudko s ním niekoľkokrát twichol a wobler zastal, inštinktívne som prudko zasekol, prút prihlo a pocítil som mocné šklbnutie na druhej strane. Pridal som poistný zásek a boj sa mohol začať. Hneď po niekoľkých sekundách mi bolo jasné že na druhej strane je väčšia ryba keďže ani maximálna sila, ktorú mi 0,20mm šnúra a pevný 120g prút dovolili nestačila na odlepenie ryby od dna. Ryba sa vybrala dole prúdom a keďže pod múrikom na ktorom som stál bola priveľká hĺbka a silný prúd, rozhodol som sa po múriku popri vode postupovať za rybou. Poloklusom som prechádzal len niekoľko desiatok centimetrov úzkym chodníčkom ponad rozvodnenú rieku preskakujúc skaly, konáre a vymrvené kusy betónu keď som sa konečne dostal na úroveň ryby, tu už bola plytšia voda, no nebol som ďaleko od prítoku menšieho potoka a tam som sa chcel s rybou dostať aby som ju dokázal bezpečne podobrať. Ryba sa však zasekla na jednom mieste a prudko bila hlavou do dna keď zrazu váha povolila a súboj sa skončil. Vytiahol som predratý 0,65mm hrubý koncový fluocarbon a zničený si sadol na breh snažiac sa prehrať si boj, ktorý som práve s kráľovnou rieky prehral. Rozhodol som sa že lov ukončím skôr a tak som sa pobalil a zanechal rieku s tým, že sa vrátim podvečer.
Odišiel som sa teda prezliecť domov, odsedieť si prednášky v škole, aby som o pol štvrtej popoludní už stál späť na brehu rieky. Vybral som sa nižšie po prúde na miesto ktoré som si vyhliadol ráno pri ústí ďalšieho drobného potoka kde sa tiahnu druhou stranou rieky prudké pereje a štrková lavica tu pomedzi mohutné balvany pozvoľna klesá do hĺbky. Naviazal som tentokrát 15cm 3stana vo farbe lipňa a začal prehadzovať sľubné miesto, kde prúd nebol až tak silný a tak som dokázal zlom efektívne prechytávať. Po hodine hádzania doslova do tmy som sa rozhodol pre zmenu a poslal do vody 20cm gumu Daiwa vo farbe pstruha dúhového s oranžovým chvostom na 20g napichovacej hlavičke vyzbrojenú dvomi trojhákmi. Po dopade nástrahy nechávam gumu vyklesať a pri kontakte s dnom som ju pridvihol. V klesaní dostávam do prútu prudký kopanec a po záseku sa ryba opäť rýchlo rozbieha po prúde. Zabrodený po pás vo vode poznajúc miesta a predpokladajúc scenár rýchlo prekladám za pochodu mobil do náprsného vrecka broďákov a postupujem za rybou. Tá si to namierila rovno do perejí na druhej strane rieky po prúde nižšie. Bez zaváhania som postupoval hĺbkou len niekoľko centimetrov pod hranou goráčov mrazivou riekou a po pamäti kládol nohy medzi klzké skaly. Tento scenár trval niekoľko minút, kým som sa so stále vzdorujúcou rybou dostal nižšie na tichšiu vodu. Rybu stále plnú energie som musel zdolať tu, pokiaľ som nechcel riskovať prechod ďalšími perejmi nižšie po prúde. Dostal som sa pod rybu a plnou silou ju začal pumpovať k hladine. V svetle čelovky sa zrazu objavila široká medená hlava s obrovskými očami, kým jedným šmahom chvosta opäť nezmizla pod čiernou hladinou, no späť ku dnu som ju už nepustil. Jeden krátky výpad a opäť bola na hladine, tentokrát už v celej svojej majestátnosti. Po pár šklbnutiach hlavou sa ukladá na bok, aby som ju naučeným chmatom uchopil za chvost, ktorý bol však príliš široký na pevné zovretie jednou rukou. Ryba znovu vyrazila do hĺbky a tak pri ďalšom pokuse o vylovenie som už siahol po podberáku, do ktorého som jej pomalinky vmanévroval hlavu do dvoch tretín tela a uchopil chvost druhou rukou zároveň držiac prút. Keď som s rybou prišiel do blízkosti brehu a odložil pút, bolo dobojované. Po desiatich rokoch som v rukách držal splnený sen, šťastím bez seba, ktoré sa nedá opísať som sa kochal pohľadom na svalnaté medené telo ryby, ktoré kľudne odpočívalo v sieťke podberáku a premeriavalo si ma obrovskými, skoro až ľudskými očami. V rýchlosti som na breh položil telefón a na samospúšť nafotil niekoľko fotiek. Až potom, keď som kľačal v plytkej vode, držiac rybu za chvost a hltajúc celú jej nádheru očami som k nej priložil meter. Ten sa zastavil na 108cm a ja som sa neubránil úprimnému radostnému výkriku. Kráľovná rieky sa začala pomaly preberať k životu a tak som ju nasmeroval hlavou k rieke a jemne ju stále držiac som čakal, kedy majestátne, elegantne a zároveň trochu tajuplne tá veľká ryba zmizne vo vode neveľkej horskej rieky. Tak dlhé roky trvalo siahnuť mi na naozajstnú kráľovnú presahujúcu magickú hranicu a tak krátko trvalo, kým mi znovu zmizla z pred očí, no usmievajúc sa si v duchu vravím že aj zlomok z toho času by stačil človeku na to aby pochopil význam tej chvíle. Dlhé chvíle venované rieke, do srdca vryté stovky spomienok a vzťah ktorý si s vodou dokáže vybudovať len rybár mu rieka vždy vráti, niekedy rýchlejšie a niekedy to trvá roky, no vždy sa vráti a milujúc prírodu musí každý skutočný rybár uznať, že všetko to čo do tohto nádherného koníčku investuje sa aj tak nikdy nedokáže vyrovnať tým pocitom, pokoju, energii a láske k prírode, ktoré si od vody odnáša do ďalších dní.
